Skôr ako začnete čítať, chcem vás poprosiť, aby ste po prečítani napísali komentár, či mám písať ďalej,alebo niehttp://www.youtube.com/watch?v=lIY_2t0ZKPU pustite si túto pesničku, ak chcete, pretože mi pri písani tejto časti bola dobrým pomocníkom...Prečo the heart?? pretože....si zapamätajte jedno The heart of man is woman...the heart of woman is love...a ja vám neskôr tento citát vysvetlím.... Teraz už samotná časť..
Život je proste sviňa. Opäť sa mi potvrdzuje toto pravidlo vo všetkých smeroch. Už nemám dosť síl smiať sa a tváriť sa pred všetkými ako najväčší hrdina. Dokážem rozosmievať druhých, ale mňa už nemá kto rozosmiať. Dokážem objímať ostatných a mňa už nemá kto objať. O mňa sa už nemá kto starať stratila som všetko, stratila som priateľov, domov, len preto, že som stratila ich, tých ktorých som milovala najviac na svete...Tých dvoch ľudí, ktorí mi dali život..mamu a otca.
Všetko bolo fajn, bol krásny pondelkový deň, bola som v škole a prechádzala som chodbou na hodinu matematiky. Naši sa mali vrátiť s welness pobytu konečne domov, tešila som sa na nich celý týždeň, kým boli preč, pretože som takmer trpela hladom, nemal ma kto objať, nemal ma kto pokarhať a najviac som celý týždeň nemala rodinné večery a nezabávala sa s nimi. Moji rodičia boli iní, ako všetci ostatní rodičia. Vždy ma podporovali v tom čo som robila, nikdy mi v ničom nebránili a stále som mohla ísť za svojím snom, dávali mi všetko čo som chcela, nie preto aby som bola rozmazlená, čo som nikdy nebola, ale preto, pretože som vždy chcela robiť veci, vďaka ktorým by na mňa mohli byť hrdí. Môj vzťah s rodičmi bol veľmi otvorení, vedeli o mojich kamarátoch, všetkých zážitkoch, zlých aj skvelých nápadoch, o mojich láskach, o všetkom. S úsmevom vítali všetkých mojich kamarátov a často sa k ním správali ako by to boli ich vlastné deti. Nemohla som si priať lepších rodičov. Keď som prechádzala chodbou v dverách sa ukázali dvaja policajti. Myslela som si, že len nejaké problémy s drogami, keď sa rozprávali s našim riaditeľom, no keď smerovali ku mne, nič iné som si ani nemyslela.
„Slečna Grenger?“ ozval sa policajt.
„Áno pán policajt?“ pozrela som na neho zvláštnym pohľadom. Svoje priezvisko som neznášala, od doby, keď tak pomenovali Hermionu v Harrym Potterovi...
„S ľútosťou vám musím oznámiť, že vaši rodičia zahynuli pri....“ prestala som ho počúvať..
V tom momente som sa zasekla na tom mieste kde som stala, nevnímala som nikoho a nič okolo sebe. Pomaly som sa zosúvala na zem, keď ma zachytili jeho ruky ....viac som si nepamätala.
Keď som sa 2 týždne po tom všetko vrátila do školy, všetky tie ľútostné pohľady ma prebodávali, ale ja som sa tvárila ako najväčší hrdina, že to všetko zvládam...Vzdala som to, keď mi na jednej párty, jeden opitý chalan povedal, že moja mama je suka a zomrela preto, že si to zaslúžila. Nikdy som nebola zlým dievčaťom, nikdy som sa nebila, ale vtedy som sa neovládla. Skončila som na policajnej stanici...
A preto teraz sedím vo vlaku, ktorý smeruje do akéhosi zapadákova v Kanade, kde žije moja sesternica mojej mami, pretože mama nemala súrodencov, ktorú som videla naposledy, keď som mala 5 a to bola už dosť dávna doba. Otec má jednu sestru a jedného brata, ktorý však podľa závete mojich rodičov nedostali nič. A tak musím ísť k tete ktorú ani poriadne nepoznám. Ak to však bolo rozhodnutie mojich rodičov, verím, že sa rozhodli správne a oni vedia prečo sa tak rozhodli. Oni sú totiž tí najlepší rodičia na svete. SÚ!! Aj keď by som už dávno mala vravieť, že boli...pre mňa však stále žijú...v mojom srdci....
